Ani jedno storočie v dejinách Uhorska nie je také bohaté na triedne zápasy poddanského ľudu ako XVIII. storočie, keď boli vzbury a povstania poddaných roľníkov na dennom poriadku. Zemepáni nešetrili ani poddanské mestečká a snažili sa z nich vytĺcť čo najviac príjmov. Zvyšujú poplatky za prenajímanie benefícií, alebo zrušujú zmluvu, ktoré s nimi o ich prenajímaní uzavreli a sami používajú benefíciá. Mešťania poddanských mestečiek samozrejme bojujú proti tomu a v mnohých oppidách dochádza ku vzburám a povstaniam.
Do začiatku XVI. storočia patrilo mestečko Prievidza v rámci bojnického panstva, prevažne panovníkovi alebo príslušníkovi kráľovskej rodiny. Prievidza sa mohla pokojne vyvíjať, keď im zaplatila privilégiami ustanovený cenzus a predpísané poplatky. Z roku 1765 sú zachované prvé údaje o spore, ktorý toto poddanské mestečko viedlo už dlhé roky so svojím zemepánom, majiteľom bojnického panstva, grófom Jánom Pálfym. Zemepán chcel zvýšiť poplatky za prenajaté benefíciá a keď mešťania neboli ochotní zvýšené nájomné platiť, zrušil ich výsady a benefíciá odobral. Kasácia sa uskutočnila r. 1765 na zemepanskom súde a rozhodnutie bolo schválené aj vyššími súdnymi inštanciami. Mešťania sa po tomto ocitli v takej situácii, z ktorej videli východisko jedine vo vzbure. Veď tento zásah do ich postavenia ich zbavoval základných predpokladov existencie. Keď sa Prievidžania dozvedeli o rozhodnutí najvyšších súdnych orgánov, obrátili sa s prosbou na Máriu Teréziu a snažili sa dokázať, že tieto rozhodnutia nie sú správne. Takto vznikla "Humillima instantia". No neuspeli a zemepán dosiahol svoj cieľ a obral Prievidzu o jej výsady a slobody. Mal byť vyhotovený nový urbár za účasti kráľovského komisára. Pri zostavovaní ubára malo súčasne prebehnúť aj odovzdanie mlynov a pivovaru do vlastníctva domínia, ale za stavby pivovaru a mlynov sa mala dať mešťanom peňažitá náhrada, čo ich však nemohlo tešiť. Postupne sa v nich preto rodila myšlienka postaviť sa im na odpor, ale ešte stále sa spoliehali na petíciu, ktorú predostreli panovníčke, že v spore nerozhodol stoličný súd správne. Kráľovskému asesorovi sa pravdepodobne 17. - 18. marca 1771 podarilo vykonať, na základe úradného oznámenia, exekúciu, pri ktorej odobral mešťanom Prievidze pivovar a mlyny do držby domínia.
Otvorené nepokoje začali v Prievidzi 18. marca 1771, keď prichádzal do mesta na niekoľkých kočoch viceslúžny s remeselníkmi "na šaccunok", keďže sa mal na druhý deň konať v Prievidzi trh. Domínium poslalo do Prievidze aj panský trúnok a panské pivo. Ženy, ktoré si iniciatívu udržali počas trvania celej vzbury, hoci im pri jednotlivých akciách pomáhali aj muži, keď to zbadali, vyzbrojili sa rozličným domácim náradím a išli im naproti. Bili ich, až sa pán viceslúžny aj so svojimi remeselníkmi museli pobrať peši von z Prievidze. Medzitým povozníci vyložili k bývalému mestskému, teraz už panskému, pivovaru panské víno, pivo a pálené. No prišlo asi "štyridsať alebo päťdesiat žien s veľkými palicami, ožehlami, lopatami, sekerami...", ktoré potom donútili povozníkov naložiť trúnok späť na voz a odviezť z pivovaru von.
Povozníci smerovali k fare, kde chceli náklad zložiť, ale ženy im to nepovolili, lebo i fara bola prievidzská a veľkým krikom, alarmom a hvízdaním ich vyhnali von z mesta. Tieto udalosti sa odohrali ešte za prítomnosti kráľovského asesora, ktorý vydal richtárovi rozkaz, aby ženy, ktoré sa dopustili týchto priestupkov, dal zatvoriť. Richtár tento rozkaz aj vykonal, ale nedôsledne, takže bola zatknutá len časť žien, avšak aj tieto boli na druhý deň prepustené. Potom ich richtár pohostil vínom, čo malo byť akousi satisfakciou za to, že sa do "áreštu uponížili". 19. marca 1771 sa aj napriek týmto udalostiam konal v Prievidzi trh, na ktorom ženy zasa podnikli niekoľko protipanských akcií. Táto "ženská rebélia", ako sa v spisoch zväčša uvádza, trvala takmer šesť týždňov, do "svätoďurských sviatkov" 24. apríla 1771. Vzbúrené ženy si neskôr uvedomili, že sa dopustili viacerých priestupkov, než si mohli dovoliť a že skôr či neskôr zemepán a stoličná moc proti nim zasiahne. Vzbúrené ženy si už vtedy zaviedli medzi sebou aj organizáciu. Zvolili si kapitánky Annu Kardošovú, ktorá bola dušou celej vzbury žien, Zvončarovú, Trasťovu a Porubskú a desiatničky Zičorku, Rendečku a Kočišku. Rozkazy vydávali kapitánky a desiatničky mali za úlohu z rozkazu kapitánok, v prípade potreby, zabezpečovať účasť ostatných žien. Alarmovaním bola poverená "hvizdárka" Žofia Pružinská, ktorá takmer neprestajne chodila po meste. Ženy si dali na lopaty, ktoré používali ako zbrane, namaľovať nápisy " Ježiš, Mária, Jozef a Mária Terézia. Po potlačení vzbury sa proti účastníkom začalo súdne pokračovanie...
Foto 1,2: Multimediálna scénická freska o vzbure prievidzských žien v podaní prievidzských divadelníkov
Foto 3: Vzbura prievidzských žien od prievidzského výtvarníka akad. mal. Imricha Vysočana /olej/